Biskup Schneider o správnom prijímaní Eucharistie, príhovor v slovenčine
Pochválený buď Ježiš Kristus!
Drahí veriaci katolíci na Slovensku!
Chcel by som vás povzbudiť v tom, aby ste zostali vytrvalí vo vašej vernosti, ktorú ste prijali ako vzácne dedičstvo od vašich predkov; v neochvejnej viere, hlbokej láske a úcte k najsvätejšej Sviatosti oltárnej.
Keď hovoríme o tajomstve najsvätejšej Eucharistie a predovšetkým o tom vznešenom momente, keď ju osobne prijímame ako nesmierny dar vo svätom prijímaní, musíme si spomínať a často opakovať Ježišove slová: "Keby si poznal Boží dar" (Jn4,10). Ak by veriaci poznal v plnej pravde a hĺbke ani nie to čím je, ale kým je Sviatosť oltárna, padol by spontánne s veľkou radosťou na kolená, aby prijal svojho Boha a Spasiteľa pod skromným spôsobom chleba a zároveň by uznával svoju vlastnú malosť a nehodnosť.
Svätý Tomáš Akvinský v súvislosti s touto skutočnosťou povedal tieto dojímavé slová:
"O res mirabilis manducat Dominum servus, pauper et humilis" - "Ó úžasná udalosť! Chudobný a pokorný sluha sa živý Pánom!"
Sväté prijímanie je miestom, keď sa veriaci stretáva so svojím Pánom najkonkrétnejším a najbližším možným spôsobom na tejto zemi a teda je to najsvätejšia chvíľa, tá najdojemnejšia, najslávnostnejšia, ktorá je vzácnejšia od akejkoľvek inej situácie, ktoré sa môžu udiať v našom živote. Ak uznáme v Kristovi skrytom pod eucharistickými spôsobmi jeho skutočné Božstvo, "pretože v ňom prebýva plnosť Božstva" (Kol 2,9), ako potvrdzuje svätý apoštol Pavol, nemôžeme reagovať ináč, ako si pokľaknúť pred jeho osobou, podľa príkladu žien na veľkonočné ráno (Mt 28,9), či apoštolov, kľačiacich pred Kristom vystupujúcim do neba (Lk 24,52), či svätých a anjelov v Nebi pred obetovaným Baránkom (Zjv 4,10,7,11).
Spôsob prijatia najsvätejšieho Kristovho tela priamo do úst bez toho aby sme sa ho dotýkali vlastnými rukami je z ľudského pohľadu najposvätnejším, pretože naopak dotýkať sa jedla vlastnými rukami a dávať si ho sami sebe do úst nám pripomína svetský spôsob prijímania potravy. Nechať sa kŕmiť, ako malé dieťa, však vyjadruje dojímavým spôsobom postoj pokory a duchovného detstva, ktorý nám musí byť vlastný, keď prijímame najväčší a najsvätejší dar: obetované a živé Kristovo telo s jeho dušou a božstvom. Napokon, ale nie naposledy, ak Eucharistia je Kristovo telo, znamená najvzácnejší dar a v tom istom čase dar najkrehkejší, preto je potrebná maximálna starostlivosť, aby sa z neho nestratil ani kúsok a zabránilo sa nebezpečenstvu zneuctenia a svätokrádeže.
Všetci z nás vieme že Sviatosť Eucharistie a zvlášť sväté prijímanie je najväčším pokladom, skutočným duchovným centrom a svätosťou samotnej Cirkvi. Zároveň musíme povedať že chvíľa svätého prijímania v mnohých liturgických zhromaždeniach našich dní sa stáva menej posvätnou a vznešenou; stáva sa čím ďalej tým viac svetáckou. Je tomu tak preto, lebo chýbajú jasné vonkajšie znaky adorácie svätých spôsobov a úctivá starostlivosť o čiastočky konsekrovaných Hostií. K tejto situácii bez pochýb prispelo vo veľkej časti zavedenie svätého prijímania postojačky a na ruku. Vzbudzuje sa dojem že pastieri Cirkvi si už zvykli na túto situáciu. Každý kňaz musí cítiť vo svojom vnútri hlbokú túžbu po tom, aby bol náš Pán veriacimi prijímaný vo svätom prijímaní v stave milosti, v stave priateľstva s Bohom, ktorý zodpovedá pravde zjavenej skrze apoštola Pavla: "Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha. Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo, ten si je a pije odsúdenie" (1 Kor 11,28-29). Taktiež, každý kňaz sa musí starať o to, aby bola eucharistickému Pánovi vzdávaná náležitá úcta a vonkajšia poklona, ako prirodzené ovocie našej vnútornej čistoty. Moment svätého prijímania, ktorý sa stane najsvätejším a najvznešenejším, bude mať veľkú silu a povzbudenie, ako na to poukazuje naša 1000 ročná skúsenosť latinského obradu a dodnes príklad Východných cirkví.
Prax prijímania svätého prijímania na ruku neodškriepiteľne poukazuje na to, čo je potvrdené dennodenne rôznymi faktami v celom svete, že dochádza k strate eucharistických čiastočiek, po ktorých je šliapané a taktiež uľahčuje krádež svätých hostií. Môžeme ostať indiferentný voči týmito skutočnostiam? Nie sú dušiam, ktoré skutočne milujú nášho Pána, tieto udalosti čímsi hrozným? Prečo by sme sa nevrátili k dodržiavaniu napomenutí pápeža Pavla VI., aby sme v celej Cirkvi zachovali tradičný spôsob svätého prijímania: "Tento spôsob rozdávania Svätého prijímania musí byť zachovaný v celej Cirkvi" (Inštrukcia Memoriale Domini z 29. mája 1969) a "Apoštolská stolica vyzýva biskupov kňazov a veriacich aby dôkladne dbali na platný a cirkvou znova potvrdený zákon o prijímaní svätého prijímania do úst"? Podľa Všeobecných smerníc rímskeho misála, bod 160., je jediným bežným spôsobom prijímania svätého prijímania jeho prijatie do úst či už kľačiačky alebo postojačky. Spôsob prijímania na ruku je spomínaný len ako výnimka, ktorá sa udeľuje od zákona.
Niet pochybnosti o tom že niekto môže prijať sväté prijímanie s veľkou vierou a úctou tiež do rúk, postojačky, dokonca posediačky, keď je nejaká osoba chorá, alebo ho prijať dokonca v posteli kvôli chorobe. Toto je subjektívny a individuálny aspekt. Verejný kult nášho vteleného Boha od nás žiada objektívne a jednoznačné znaky poklony a úcty voči Kristovmu telu, aby sa tak úplne mohli garantovať ako vnútorné postoje, tak aj vonkajšie gestá poklony, ktoré sú vyjadrením pokory a hlbokej úcty. Ak niekto z veriacich verí v jeden z najväčších zázrakov, ktorým je Kristova skutočná prítomnosť v premenenom chlebe, a ak horlivo miluje Krista a uctieva ho, nikdy nebude smutný a urazený ak ho Cirkev pozve prijať priamo do úst, pretože to je najistejší spôsob ktorý sa najviac odlišuje od nášho bežného stravovania a takto sa najviac ochránia malé čiastočky Sviatosti oltárnej a predíde sa jej znesväteniu a svätokrádežiam.
Ak sa pozeráme na tieto skutočnosti s vierou a láskou, veriaci by sa mal zrieknuť svojich osobných preferencií, napríklad prijať sväté prijímanie do ruky či postojačky, pretože tu sa jedná v prvom rade o Pána a nie o osobu prijímajúceho. Všetky možné argumenty, aby sa pokračovalo v praxi prijímania Kristovho tela postojačky a na ruku strácajú svoje opodstatnenie pred objektívne vážnymi skutočnosťami, akými sú strata eucharistických čiastočiek, či krádež svätých hostií, alebo strata posvätnosti.
Zdá sa, že mnohí pastieri Cirkvi sú dnes si málo vedomí vážnej situácie vo veci prijímania na ruku. Príčinou tohto je možno akási praktická letargia k nášmu eucharistickému Pánovi, ktorý je tým najdôležitejším a najsvätejším v Cirkvi. Takáto praktická letargia je často zapríčinená jednostrannými pohľadmi na to, čo je časné a prílišným sústredením sa na administratívne a pozemské záležitosti. Pastieri Cirkvi sú tí prví, ktorí musia vyvyšovať Krista a dať mu primát vo všetkých ohľadoch podľa príkladu apoštolov a svätých biskupov: "On musí mať prvenstvo vo všetkých veciach" (Kol 1,18). Niekedy môžeme pozorovať počas liturgie nedostatočnú citlivosť na vzdávanie pozornosti a úcty Kristovi. V tom istom čase sú však tie isté osoby smutné a dokonca úzkostlivé pri vzdávaní úcty rôznym ľuďom, pri príležitosti rôznych prijatí, stretnutí či konferencií. Pri týchto príležitostiach sa veľakrát nezanedbáva žiadny detail, zatiaľ čo pri prijímaní Kráľa všetkých kráľov, v momente svätého prijímania, sú gestá poklony a posvätnosti zanedbávané bez akýchkoľvek škrupúľ.
Všetky možné argumenty v prospech pokračovania prijímania Kristovho tela postojačky a na ruku sa stávajú neopodstatnenými v porovnaní s objektívnymi skutočnosťami, ktoré sú častokrát tak strašné - strata eucharistických čiastočiek, krádež konsekrovaných hostií a zanedbávanie posvätného aspektu eucharistické ho prijímania.
Občas môžeme pozorovať, že keď chcú tí najmenší v Cirkvi, deti a zbožné osoby, počas svätého prijímania prejaviť Kristovmu telu jasné gestá, ktoré sú vyjadrením úcty, vysluhovatelia im zakazujú tak urobiť. V týchto situáciách prichádza spontánne na myseľ evanjeliová scéna: Keď Ježiš vstupoval do Jeruzalema jeho učeníci a deti hádzali svoje šaty a palmové ratolesti, aby mu vzdali úctu. Niektorí z farizejov mu povedali: Pane napomeň svojich učeníkov. Ale on im odpovedal: Hovorím vám ak títo budú mlčať, kamene budú kričať (Lk 19, 36-40). Občas máme dojem, akoby skutočný biedny stav, v ktorom sa nachádza v súčasnosti rozdávanie svätého prijímania, bol paradoxne ukrytý veľkému množstvu biskupov a kňazov a naopak, zjavený očiam viery mnohých maličkých Cirkvi, ktorých srdcia horia láskou k nej.
Musíme v Cirkvi počúvať aj hlas maličkých, teda množstva veriacich, detí, mladých, otcov a matiek rodín, starých, ktorí vo viditeľných prejavoch ich rešpektu a lásky k eucharistickému Pánovi, sú v Cirkvi ponižovaní a zosmiešňovaní skrze arogantný a farizejský klerikalizmus. Títo malí milovníci a ochrancovia Eucharistie obnovia raz život Cirkvi a na nich sa budú vzťahovať spravodlivé a záslužné Ježišove slová: "Vzdávam ti vďaky Otče, Pán neba a zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým" (Mt 11,25).
Táto pravda nech nám dá nádej a svetlo uprostred tmy; nech dá vzrast našej viere a našej láske k eucharistickému Ježišovi, pretože keď máme eucharistického Ježiša, máme všetko a nič nám nebude chýbať.
+ Atanáz Schneider, pomocný biskup diecézy Našej Pani z Astany